Shintoizmus

V dávnej minulosti si ľudia nevedeli vysvetliť mnohé prírodné úkazy a začali veriť, že ak budú obetovať nadprirodzeným silám, zlo ich obíde. Toto boli prvé počiatky sa každého dnešného náboženstva a šintoizmus nie je výnimkou. Ľudia hľadali príčiny v pôsobení prírodných síl, ktoré si nevedeli vysvetliť, ale ktorých existenciu predpokladali. Tieto sily nazývali kami. Nemali ešte žiadnu podobu, boli to len akési nedefinovateľné sily spojené s prírodou. Kami bolo uctievané rituálmi macuri, ktorých podstatnou súčasťou bol tanec, spev a hudba. Rituály sa konali mieste predpokladaného sídla kami.
Veľký dôraz sa kládol na rituálnu očistu a dodržiavanie tabu. Smrť, choroba alebo prírodná katastrofa boli považované za zlo. Každý, kto s týmto zlom prišiel do styku musel vykonať očistu pomocou pôstu. Príbuzní mŕtveho museli dodržovať pôst desať dní, kým bolo telo pochované. Nešlo len o pôst súvisiaci s jedením. mal široký význam zdržanlivosti od normálneho života a jeho bežných zvykov. Človek sa nesmel česať, umývať, jesť mäso a milovať sa. Pôst teda nebol len duchovným očistením, ale aj prevenciou pre prípadným zlom. Okrem pôstu sa robila tiež rituálna očista, ktorá sa zachovala aj do neskorších období.
Šintoizmus bol prijatý ako štátne náboženstvo Japonska v polovici 19.storočia. To trvalo až do roku 1945. Šintoistické svätyne môžete nájsť kdekoľvek aj dnes, nechýbajú ani vo veľkomestách, kde prevláda moderná zástavba.

Šintoizmus je náboženstvo plné zásad, takže je dôležité dávať pozor, keď niekto ide do svätyne. Najdôležitejšia je očista pred vstupom. Pútnik, ktorý sa chystá vstúpiť do svätyne, si zoberie bambusovú naberačku hishaku, naberie si vodu a umyje si ruky a vypláchne ústa. Pred hlavnou budovou svätyne vhodí do drevenej debničky pár mincí, dvakrát udrie na gong, dvakrát sa pokloní. Tleskne rukami, raz silno potom slabo, znovu sa dvakrát ukloní a ustúpi nabok.
Šintoizmus by sa dal definovať ako ranný stupeň náboženstva, založeného na animizme a polyteizme. Zaujímavé je, že šintoizmus nebol vytlačený ani pohltený nejakým iným nábožensko-filozofickým systémom. Pretrval vo svojej pôvodnej forme bez kánonu, dogiem, morálnych príkazov a zákazov a akejkoľvek liturgie. Vedľa mýtov v najstarších kronikách sa dochovali texty piesní norito, ktorými boli sprevádzané obrady. Svätyne (miya) sa nestavali ako nejaké obrovské chrámy, boli rovnaké ako obyčajné domy a to z toho dôvodu, že tieto svätyne boli považované za sídlo kami. Špecifické pre tieto svätyne sú však brány (torii), cez ktoré sa vstupuje do svätyne. Je to zároveň najnápadnejší znak šintoistických svätýň.