Historia

Japonci, obývajúci reťaz horských ostrovov, oddelených od Ázie Tichým oceánom, žili dlhé obdobie bez väčších kontaktov s okolitým svetom. More dostatočne chránilo ostrovy pred možnými nájazdníkmi, ale aj inými civilizačnými vplyvmi. Japonci viedli spôsob života, pri ktorom rodinná a klanová úcta a poslušnosť bola dôležitejšia než úcta a poslušnosť voči akejkoľvek ústrednej moci. To platilo samozrejme s výnimkou hlbokej úcty, ktorú cítili k svojim panovníkom, najmä cisárom, o ktorých sa hovorilo, že sú priamymi potomkami slnečného božstva. Medzi štvrtým a siedmym storočím nášho letopočtu, pokusy Japonska dobyť Kóreu, priviedli túto krajinu do priameho kontaktu s vyspelou čínskou civilizáciou. Z Číny sa na ostrovy dostal budhizmus, ktorý mal po spojení s japonským domácim náboženstvom šintó rozhodujúci vplyv na spôsob života v tejto krajine. Japonci prevzali čínske znakové písmo a prispôsobili ho svojmu jazyku, ale dlho ešte hovorili a písali v čínštine. Čínsky vplyv dosiahol svoj vrchol v 7. a 8. storočí. V tomto období vrcholia snahy vytvoriť centralizovanú vládnu štruktúru podľa čínskeho vzoru s výkonnou štátnou správou, ktorá vyberá dane zo všetkých pozemkov v ríši. Veľmi rýchlo sa však podarilo opäť presadiť lokálny charakter japonskej spoločnosti. Od ranného obdobia začali miestny magnáti zhromažďovať výhody najmä v podobe pozemkov oslobodených od daní a ovládať štátnych úradníkov vo svojom regióne. V období Heian (794-1185) sa skutočná moc preniesla z dvora v meste Kjóto na náčelníkov klanov, ktorí mali vlastných sluhov a vojenskú družinu. Priamym dôsledkom tejto situácie bolo, že kontakty s Čínou boli po roku 838 prerušené.

V priebehu obdobia Heian stratili cisári aj posledný zbytok kontroly nad krajinou a vládu prevzal klan Fudžiwara. Rod Fudžiwara si udržoval svoju moc nad cisárskou rodinou pravidelnými sobášmi svojich žien do cisárskej rodiny. Tak zaistili, že každé cisárovo dieťa sa stalo vnukom hlavy klanu Fudžiwara. Keď cisár vyrástol, musel abdikovať v prospech ďalšieho cisárskeho dieťaťa. Ešte zreteľnejšie sa to prejavilo behom obdobia Kamakura (1185-1333), kde cisár naďalej sídlil v Kjóto, ale vláda bola premiestnená do Kamakury, čo bolo územie dominujúceho klanu Minamoto. Klan zvíťazil v niekoľkých občianskych vojnách a vodca Joritomo bol ustanovený šogúnom. V podstate sa stal diktátorom, ktorý vládol zo svojho tábora za pomoci rodiny a feudálnych zväzkov. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hojo. V období Kamakura sa stala japonská spoločnosť úplne feudálnou a militarizovanou. Medzi najvýraznejšie rysy tohto obdobia patrí kult bojovníka alebo samuraja, ktorý bol cenený za svoju schopnosť výnimočne zachádzať s mečom, pre svoju vernosť, schopnosť znášať bolesť a pripravenosť zabiť v prípade nutnosti aj sám seba. Japonský meč, ktorý bol vyrábaný cechom majstrov, bol tak vynikajúcej kvality, že sa stal predmetom mystického kultu. Na vrchole moci sa darilo rodom Minamoto a Hojo udržovať rozvetvenú a vplyvnú príbuzenskú sieť.

Osobní a miestny stúpenci sa stali veľmi dôležitý aj v období Ašikaga (1336-1568), a v období feudálneho bezvládia. Šogúni Ašikaga však nikdy neovládli celú zem. Pol storočia tu existovali dve súperiace dynastie. Občianske a miestne vojny sa striedali jedna za druhou a najvyšší šľachtici (daimjó) si budovali vlastné malé kráľovstvá. Týmto spôsobom začal byť podkopávaný tradičný poriadok. V období Kamakura prvýkrát ohrozili Japoncov mongolskí dobyvatelia z Číny, ktorí podnikli výpravy v rokoch 1274 a 1281. Najmä druhá výprava mala zo strany dobyvateľov obrovské rozmery a bolo do nej zapojené veľké loďstvo. Japonsko by v nej určite podľahlo, keby nepomohla náhoda a lode nezničila búrka „božský vietor“ (jap. kamikaze). Japonci tým boli utvrdený vo svojej viere, že sú vyvoleným národom.

Ďalšie invázie začali do krajiny prichádzať v 16. storočí. V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, ktorí prišli na čínskych lodiach. Čoskoro na to prišli ďalší vrátane jezuitského misionára, svätého Františka Xaverského a obchodníkov, ktorí premenili Nagasaki z rybárskej dediny na prekvitajúci prístav. V priebehu niekoľkých desaťročí sa tu podarilo rozšíriť kresťanstvo.

Dovezené zbrane však úplne zmenili charakter japonského vedenia vojen. V období 1568 -1600 sa niektorým vodcom podarilo obnoviť šogunáty. Veľký bojovník Oda Nobunaga obsadil v roku 1568 Kjóto, ale bol nútený bojovať zbytok života s rivalskými šľachticmi a vojenským odporom budhistických sekt. Keď bol zabitý, jeho zástupca Tojotomi Hidejoši si postupne podmaňoval jeden klan za druhým. Pretože chcel odvrátiť záujem šľachty a samurajov od domácich bojov, viedol v roku 1592 inváziu do Kórei, ktorá bola v tej dobe čínskym protektorátom. Na súši neboli Kórejci a Číňania pre Japoncov súpermi. Kórejci však vedeli postaviť špeciálny druh lodí, ktorými potopili mnoho lodí nepriateľa.. Japonci stratili prevahu na mori a ich vojská boli porazené. Po tejto katastrofe nepodnikli najbližších 300 rokov žiadnu výpravu do cudziny.

Po smrti Hidejošiho prevzal moc jeho najväčší vazal Tokugawa Iejasu, ktorý rozhodujúcim spôsobom porazil spojené sily svojich protivníkov v bitke u Sekigahary (1600). O tri roky neskôr sa oficiálne stal šogúnom. Iejasu ovládal krajinu z hradu v Edo (Tokio), ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom a pomaly sa rozrastalo do obrovských rozmerov. Na rozdiel od svojich predchodcov, Tokugawa pripravoval svojich synov na prevzatie moci a na to aby nebol rod bezmocný, keď on zomrie. Presťahoval svojich pokrvných príbuzných do východných centrálnych provincií. Ostatné územia rozdelil klanom. Najdôležitejším mestám vládol Tokugawa sám. Snažil sa predísť sociálnym a iným zmenám, ktoré by mohli podkopať stabilitu jeho režimu. V tomto duchu rozpustil roľnícke vojská, aj keď on sám bol nízkeho pôvodu a vypracoval sa len vďaka vojenskému nadaniu. Iejasu a jeho nasledovníci sa snažili udržať sociálne triedy od seba oddelené a zakazovali prijímanie nových členov do elitných a privilegovaných skupín, ako napríklad medzi samurajov.

Kresťanstvo bolo považované za ďalší zhubný faktor. Bolo údernou silou cudzieho vplyvu, ktorého vyznávači sa neustále medzi sebou hádali. Kresťanstvo neoplácalo toleranciu, ktorá bola v zemi rozšírená vďaka budhizmu. Aj napriek niekoľkým protikresťanským akciám zo strany Hidejošiho začali byť naozajstnou hrozbou až perzekúcie ku koncu Iejasuovho života. Tieto nakoniec vyvolali veľké povstanie v Šimbare v rokoch 1637-38, ktoré bolo krvavo potlačené a kresťanstvo bolo z krajiny prakticky odstránené. Dokonca ešte radikálnejšie rozhodol Tokugawa o tom, že výhody obchodovania s Európanmi sú prevážené znepokojujúcou prítomnosťou ľudí zo západu. Najprv boli vyhnaní Španieli a Portugalci. Len Holanďanom bolo dovolené zostať, ich činnosť však bola obmedzená len na ostrov Dešima v prístave Nagasagi.

K japonskej izolácii prispelo nariadenie, že Japonci nesmú cestovať do cudziny. Keď bolo vydané toto nariadenie Japonci ktorí, pobývali v cudzine sa dokonca nesmeli vrátiť domov. Z pohľadu rodu Tokugawa bola táto politika veľmi úspešná. Zostali u moci do roku 1868, ale pritom mnohé tradičné hodnoty Japoncov prežili až do modernej doby. Rušivým prvkom pre rod Tokugawa bol rast kultu cisárstva, prežívanie šintoizmu ako domáceho náboženstva a časté roľnícke povstania.